Vykračuje si Pichliačik opäť lesným chodníčkom v tichu lesa. Stromy už nemali lístočky, ale koľkože ich bolo na zemi. Hotový pestrofarebný koberec. Lístie šuchotalo ježkovi pod labkami, keď tu začal zvuk z húštiny. Postál, načúval a pozeral, ktože to vychádza z úkrytu. “Kto si?” zhíkne od údivu Pichliačik na neznámeho. “Vari psík a či medvedík?”

Z hustej mladiny vyšlo zvieratko neveľké ako líška Vulša. A či trochu menšie? Zavalité telo mu pokrývala dlhá hustá srsť hnedosivej farby s pozdĺžnym pruhom na chrbte. Na hlave malo tmavú masku a mohutné bokombrady. Zdobil ho chvost ako kmotru líšku, ale nohy bol kratšie. “Ja som psík aj medvedík,” odpovie akoby žartom zvieratko.

“Jasom ježko Pichliačik,”predstaví sa náš malý dobrodruh.”Čo tu robíš?” “Čakám, kým bude slniečko zapadať, aby som si pohľadal potravu.” Ty si hore v noci? Ako sova Huliena a netopier Batko?”

“Cez deň odpočívam vo svojom domčeku a navečer sa vyberiem pohľadať si niečo na zjedenie. Chutí mi všetko. Rôzne semienka a bobule, chrobáky, plazy, myšky, hraboše, vodné živočíchy. Potravu si nájdem na zemi, vo vode aj na strom vyleziem,” pochváli sa veľké zvieratko.

“Keď máš domček?” vyzvedá ježko. “Neďaleko s na skalnatom vŕšku rastú staré buky. Pod jedným medzi koreňmi je môj domček. Prišiel som sem z Ďalekého východu a veľmi sa mi v tom lese páči. Budem rád, keď si tu nájdem kamarátov,” usmeje sa cudzinec.

“Veď mi dvaja už sme kamaráti,” opätuje mu úsmev Pichliačik.

“Zoznámim ťa aj so všetkými svojimi priateľmi, ale teraz už musím ísť domov, kým nezapadne slniečko za hory. Mamička by sa o mňa strachovala.” Ježko sa rozlúčil s novým kamarátom a pobral sa lesným chodníčkom do svojho domčeka. (Milujúca mamina)